Ženy môžu trpieť následkom nerovných mocenských vzťahov založených na rozdieloch medzi ženami a mužmi v sociálnom a spoločenskom postavení tak vo verejnej, ako aj  v súkromnej oblasti. Tento typ násilia je hlboko zakorenený v sociálnej a kultúrnej štruktúre, normách a hodnotách, ktorými sa riadi spoločnosť a je často podporovaný kultúrou popierania a mlčania.

Vo verejnej oblasti túto nerovnováhu vo vzťahoch medzi mužmi a ženami môžeme niekedy vidieť alebo vnímať napríklad v zamestnaní, kde si muž z pozície moci a postavenia k žene – kolegyni – alebo podriadenej dovoľuje viac, ako je primerané pre pracovné prostredie. Žena tu môže byť vystavená napríklad psychickému, ale aj sexuálnemu násiliu vo forme obťažovania, rôznych nechcených návrhov a poznámok, ako aj vyžadovania sexuálneho styku.

Rodovo podmienené násilie sa však niekedy bohužiaľ deje aj v prípadoch, kde by sme ho možno nečakali, no svedectvá niektorých žien dokazujú, že sa to stáva. Je to hlavne na miestach, kde je žena v zraniteľnej pozícii, a tým je o to jednoduchšie pre násilníka svoju moc a postavenie zneužívať. Stáva sa to napríklad pri vyšetrení lekárom, ktorý používa neprimerané a neprofesionálne praktiky. Alebo počas cesty taxíkom, kedy vodič zneužíva to, že je žena sama a dáva jej rôzne sexuálne návrhy alebo ju rovno obťažuje. Nie je nezvyčajné ani to, že na školskej pôde sú niekedy ženy vystavené sexuálnemu obťažovaniu zo strany učiteľov, ktorí zneužívajú moc z pozície autority. Vo verejnom priestore sa môžeme s rodovo podmieneným násilím stretnúť v podstate všade tam, kde jednáme s násilníkom, ktorý je z nejakého dôvodu vo výhode a rozhodne sa to zneužiť.

Čo by sme s tým mohli robiť?

To závisí od toho, kde sa nám to deje. Ak je páchateľom takéhoto násilia lekár alebo psychológ, môžeme odísť a vybrať si takého, ktorý nám vyhovuje. Vhodné je tiež takýto prístup nahlásiť na príslušnú komoru, ktorá ich zastrešuje. V škole alebo zamestnaní to môžeme riešiť s nadriadenými. Nie vždy je však jednoduché takýto krok urobiť. Každý, kto niečo podobné zažíva alebo zažil, môže kontaktovať linky pomoci pre obete násilia a poradiť sa o tom, aký by bol vhodný postup alebo aspoň nájsť niekoho, komu o tom môže povedať.

Čo môže urobiť verejnosť

Ako verejnosť by sme tiež nemali zostávať hluchí a slepí voči rôznym formám násilia, ktoré sa v našej spoločnosti dejú. Aj v dnešnej dobe sa na Slovensku stretávame s ľuďmi, ktorí si myslia, že žena má v domácnosti podriadenú úlohu a mala by počúvať a poslúchať manžela. Niektoré dediny túto tradíciu stále udržiavajú a ženy dlhodobo žijú v manželstvách, kde sú vystavené domácemu násiliu a presvedčené o tom, že takto to má byť. Tie, ktoré by možno aj chceli odísť, sú zase vystavené tlaku okolia, ktoré jej jasne dáva najavo, že odísť od manžela a rozviesť sa je neprípustné.

Tieto stereotypy by sme mali meniť, a to môžeme robiť svojim správaním a prístupom. Rešpektovať to, že sme všetci ľudia a máme rovnaké práva. K tomu by mohla dopomôcť aj rodovo citlivá výchova, ktorá by deti učila rovnoprávnosti medzi nimi už od malička, a tým aj k rešpektovaniu seba a ostatných. Výchovou môžeme prispieť aj k tomu, aby si deti vedeli dávať hranice v tom, čo je pre nich v poriadku a čo je už nepríjemné. Každý z nás má nejakú komfortnú zónu, ktorú keď niekto poruší, cítime sa zle. Horšie je, ak ju niekto narúša opakovane a násilím. Mali by sme začať rešpektovať vlastné hranice a tým aj hranice iných ľudí. Teda naučiť sa povedať „Nie“, „Toto sa mi nepáči“, „Prosím prestaňte“, „Toto si ku mne nedovoľujte“, a pod. A to urobiť aj v prípadoch, keď komunikujeme s autoritou, napriek tomu, že niekedy nás možno učili, že autorite sa predsa neodvráva