Problematika rodovo podmieneného násilia v poslednom období výraznejšie rezonuje spoločnosťou. Nie je to len kvôli medializovaným udalostiam zo súkromia verejne známych osôb, ale dostáva sa do popredia aj vďaka zvýšenej osvete, ktorej pomáhajú najmä intervenčné centrá alebo špecializované neziskové organizácie. Vďaka tomu, že sa spoločnosť dozvedá o rizikách vzniku domáceho násilia sa zároveň učí aj ako pomáhať obetiam trestných činov. No netreba zabúdať na postih páchateľov, ktorí sa násilia dopúšťajú.
V kontexte akéhokoľvek násilia (v našich podmienkach ide hlavne o násilie páchané na ženách a deťoch) je teda veľmi dôležité nielen jeho včasné odhalenie (a to vďaka všímavosti okolia, nepodceňovaniu varovných signálov a s tým súvisiaceho rýchleho zadefinovania, čo násilie môže byť), ale aj o vyvodenie určitej trestnoprávnej zodpovednosti páchateľov, ktorá by mala vo svojej podstate vytvoriť aj účinný prevenčný mechanizmus. Jednoducho povedané mala by mať pre páchateľa odstrašujúci účinok a odradiť ho od ďalšieho obdobného konania.
Pre postihovanie domáceho násilia páchaného na ženách a deťoch je veľmi dôležitá právna úprava obsiahnutá v osobitnej časti trestného zákona (teda zákon č. 300/2005 Z.z.), v ktorej sú zadefinované rôzne skutkové podstaty trestných činov (týranie blízkej a zverenej osoby, nebezpečné vyhrážanie, nebezpečné prenasledovanie), ktoré majú jeden spoločný menovateľ – a tým je prejav určitého stupňa násilia.
Násilie nie je len fyzické
Aby mohlo byť nejaké správanie potrestané, musí byť najskôr odhalené a následne oznámené príslušným orgánom. Bohužiaľ, práve v tomto kroku sa mnohokrát stáva, že pri pojme násilie sa upriamuje pozornosť len na fyzické prejavy, čím môže paradoxne vniknúť priestor, že nám priamo (doslova pomedzi prsty) uniknú iné prejavy násilia, ktoré sú rovnako, ba až závažnejšie, ako tie fyzické.
Takýmto spôsobom neraz dochádza k tomu, že obeť zostáva dlhodobo v područí páchateľa a ten nielenže pokračuje v násilí, ale v pocite akejsi nedotknuteľnosti dokonca vo svojom surovom správaní pritvrdzuje. No a okolie často precitne až v okamihu, keď dôjde k vyeskalovaniu celej situácie, a nebodaj k tragédii. Aby sme teda vedeli „mať oči na stopkách“ a dokázali včas poodhaľovať akékoľvek prejavy násilia, mali by sme najskôr vedieť, čo sa za násilie považuje.
Čo považujeme za násilie
V jednoduchosti môžeme povedať, že ide o:
- prejavy fyzického násilia (napríklad bitie, strkanie, fackovanie, štípanie, opľúvanie, kopanie, udieranie či dokonca oblievanie vodou, sexuálne násilie a pod.)
- hrozby fyzického násilia,
- ale aj prejavy psychického násilia (ponižovanie či zastrašovanie, zákaz stýkať sa s rodinou či priateľmi, výsmech za nízke spoločenské postavenie alebo vzdelanie)
- a ekonomického násilia (prejavy finančnej nadradenosti v podobe, nedám ti moje auto, vyhodím ťa z domu, nedám ti ani korunu, pôjdeš žobrať alebo iné finančné obmedzovanie).
To, čo sa nám, pozorovateľom, javí ako bežné a normálne, môže byť pre obeť neznesiteľným stavom nadvlády, bezmocnosti a psychického útlaku zo strany násilníka.
Ako násilie definuje zákon
Ani uvedené príklady však niekedy nie sú celkom postačujúce a ani zďaleka nepredstavujú celú škálu násilného správania, ktoré pod tento pojem spadajú. Celú situáciu zneprehľadňuje aj skutočnosť, že samotný pojem „násilie“ nie je ako taký nikde vo všeobecne záväznom právnom predpise formulovaný. Napriek tejto skutočnosti nezostal tento stav bez povšimnutia v rozhodovacej činnosti súdov, a tak môžeme jeho rozšírenejšiu definíciu nájsť napríklad v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR – 5M Cdo 10/2012.
„Násilie možno vo všeobecnosti definovať ako úmyselné použitie fyzickej sily alebo moci, buď len pravdepodobne ohrozené alebo skutočné, proti osobe alebo proti určitej skupine alebo spoločenstvu, ktoré buď má za následok, alebo má vysokú pravdepodobnosť následok poranenia, smrť, psychickú škodu, maldevelopment a podobne. Násilím je každá forma ubližovania, prejavu nadvlády, vyhrážania sa, zneužívania moci, fyzického a sexuálneho nátlaku. Násilie nie je konflikt, v konflikte sa stretnú rovnocenné strany, kým násilie je, keď jedna strana zneužije prevahu moci. Násilím je každý čin, ktorého následkom je, že obeť robí niečo, čo nechce robiť, alebo jej bráni robiť niečo, čo chce robiť, prípadne v nej vyvoláva strach. Násilie nemusí obsahovať fyzický kontakt s obeťou, pretože zastrašovanie, slovné vyhrážky a psychické násilie môžu mať rovnako silné následky. Psychické násilie je každé správanie, ktoré priamo narúša slobodnú vôľu a sebaúctu iného človeka.“
Znie vám to povedome?
Po uvedených definíciách by sme si mohli dať ruku na srdce a úprimne si povedať, koľkokrát sme boli svedkami ktoréhokoľvek spomenutého prejavu násilného správania, ktoré sa na prvý pohľad „tvárilo“ ako bežný konflikt, výmena názorov, prípadne „normálnym“ prejavom výchovy?
To, čo sa nám, pozorovateľom, javí ako bežné a normálne, môže byť pre obeť neznesiteľným stavom nadvlády, bezmocnosti a psychického útlaku zo strany násilníka. Pomoc je veľmi jednoduchá a spočíva v našej vnímavosti voči našim blízkym i okoliu, čím sa môžeme v mnohých prípadoch zasadiť nielen k skorému odhaleniu násilia, ale aj voči prevencii jeho vzniku.